Rád by som sa v krátkosti podelil o môj pohľad na niektoré súčastné problémy na základe spomínaných aspektov pastorácie. Je pravdou, že i pri poslednom sčítaní obyvateľstva na Slovensku (aj v iných stredoeurópskych krajinách) sa opäť vysoké percento obyvateľov prihlásilo ku katolíckej viere a ku kresťanstvu ako takému. Je to dôkazom normalizácie a stabilizácie života Cirkvi po 40 ročnej ateizácii. Obnovila sa činnosť diecéznych seminárov, rehoľných spoločenstiev, cirkevných škôl. Vzniklo veľké množstvo nových farnosti. Mnohé z nich si opravili alebo vybudovali nove chrámy, v ktorých sa naplno rozvinul liturgicky život ...etc.
Ale i napriek týmto pozitívnym ukazovateľom môžeme i v našom národe spozorovať jav, ktorý je tiež prítomný vo všetkých národoch s dlhou kresťanskou tradíciou a ňou je existencia veľkého počtu „matrikových katolíkov“. «Ľudí, ktorí boli síce pokrstení, možno si z detstva pamätajú mnohé naspamäť naučené katechizmové poučky; ktorí prijali sviatosť birmovania, ale nikdy nepocítili pôsobenie Ducha Svätého; možno občas navštevujú nedeľnú bohoslužbu, ale nezažili skúsenosť opravdivého spoločenstva (koinonie) a ich život sa nestáva Eucharistiou, ktorá by posväcovala svet pre Boha.»[1] Spoločným menovateľom pre tuto skupinu ľudí je, že im chyba to najhlavnejšie a to - osobná skúsenosť s Bohom (kerygma). Oni sú «v dejinách kresťanstva veľmi známym javom, ktorý vzniká z akejsi prirodzenej slabosti a vnútornej nedôslednosti, ktorú bohužiaľ nosíme každý z nás vo svojom vnútri.
Teda ateisti a neveriaci na jednej strane a matrikoví katolíci na druhej vyvíjajú odpor, ktorý nemožno podceňovať. Pastoračná činnosť nemôže tieto dva svety prehliadnuť, ani sa im vyhnúť. Naopak, musí neustále hľadať primerané prostriedky a cestu, ktorými by ich mohla oboznámiť s Božím zjavením a vierou v Ježiša Krista.»[2] Preto, je «lepšie zrúcať fasádu, ako ju umelo a nasilu udržiavať a potom zisťovať, že za ňou nič alebo skoro nič nie je (K. Raner).[3]
Bežná farská pastorácia pozostáva predovšetkým zo slúženia pravidelných sv. omší, spovedania, konania krstov, sobášov, pohrebov a z údržbársko-stavebnej činnosti... Samo o sebe, táto činnosť cirkvi nie je zlá, pre kňazov veľmi vyčerpávajúca – ale často je určená len pre ľudí – veriacich. No neveriaci, alebo spomínaní matrikoví katolíci vojdú do kostola výnimočne: cez Vianoce na polnočnú, na Veľkú noc, inokedy na svadbu či pohreb. A tiež i prevažná časť veriacich, ktorí sa pravidelne zúčastňujú na bohoslužbách v týždni, sú lúdia postproduktívni. Chýba produktívna a predproduktívna kategória spoločnosti.
«Všetci veľmi dobre poznáme z Evanjelia podobenstvo o dobrom pastierovi, ktorému keď sa stratila jedna ovca, zanechal tých 99 a šiel hľadať tu jednu stratenú... Môžme pozorovať, že niekedy to robíme naopak... Čas strácame maznaním sa a starostlivosťou o jednu ovečku, kým tých 99, čo sa nám stratilo nejdeme hľadať (Lk 15,1-7)»[4] Ibaže Ježišov postoj je jasný: „Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počúvať môj hlas; a budú jedno stádo a jeden pastier.“(Jn 10,16) „Lebo Syn človeka prišiel hľadať a zachrániť, čo sa stratilo“ (Lk 19,10)
Týmto nie som proti najpotrebnejšej činnosti Cirkvi, ktorá je vrcholom pastorácie ako takej - a ňou je bezpochyby liturgická činnosť. No v zápale pastoračnej horlivosti môžeme zabudnúť, alebo i zanedbať ďalšie zmienene aspekty pastorácie – najmä ohlasovanie kerygmy a následnú katechizáciu. A tiež i to, aby naši veriaci mali zážitok opravdivého spoločenstva – koinonie. Zaiste, bolo by omylom «staviať proti sebe evanjelizáciu a vysluhovanie sviatosti, ako sa to niekedy robí. Je predsa do istej miery pravdou, že by sviatosti z veľkej časti strácali účinnosti, ak by sa udeľovali bez dôkladnej osobnej i všeobecnej prípravy.»[5]
Je na všetkých, ktorí sme z Božej vôle duchovnými lekármi svojho stáda (božieho ľudu), aby sme vedeli určiť ich správnu duchovnú diagnózu a potom nasadili adekvátnu a účinnú liečbu. „Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých ale hriešnikov.“(Mt 9,12-13) S pomocou Božou napomáhajme božiemu ľudu, aby vo svojom duchovnom živote spoznal a upevňoval si to, čo je najdôležitejšie – vzťah k DARCOVI, k živému pravému a milosrdnému Bohu. Potom nebude až v takej miere u našich veriacich dochádzať k devalvácii darov - sviatosti, ktoré od Boha skrze Cirkev dostávajú. Ba naopak, budú hlbšie spoznávať živého zmŕtvychvstalého Krista, ktorý sa im dal spoznať (zjavil) v ich osobnom živote.
«Kerygma je základom stavby. Ak sa nezačne evanjelizovať týmto spôsobom, všetko ostatné bude postavené na piesku. Cirkev vo svojich počiatkoch krstila iba konvertitov. Dnes ma však na mnohých miestach sveta opačnú úlohu: evanjelizovať pokrstených. V prvých rokoch kresťanstva bola Cirkev misionárska a ohlasovala dobru zvesť v celom dovtedy známom svete. Dnes sa však sama stáva objektom misii a potrebuje evanjelizáciu z vnútra. Cirkev nie je v prvom rade loďka, ktorá loví ľudí v jazere – vo sveta, ale je jazerom, kde Ježiš rozostiera svoje siete, aby lovil tých, ktorí v neho neveria. Misijný príkaz Kristov môžeme v tomto prípade premeniť z „Choďte do celého sveta a ohlasujte evanjelium stvoreniu, Kto uverí a dá sa pokrstiť...“ (Mk16, 15-16) na „ Choďte a evanjelizujte pokrstených, lebo ma ešte nespoznali, ešte vo mňa osobne neuverili! »[6]
Pane Ježíšu pokorne Ťa prosíme,
pretváraj nás v «nových evanjelizátorov, zapálených ohňom Ducha Svätého. Urob z nás svedkov, ktorí neopakujú len to, čo prečítali a naštudovali, ale svedkov, ktorí hovoria o tom čo, alebo lepšie vyjadrené zvestujeme toho, Ktorého sme osobne stretli a počuli.»[7]
No «nestačí len spoznať Krista! Musíme sa Oň deliť s celým svetom! Všetci kresťania, ako hierarchia tak i laici, sa nemôžeme vyhnúť najvyššej povinnosti - ohlasovať Krista svetu. My nemôžeme hodnotiť naše farnosti a diecézy podľa množstva ľudí, ktorí prichazdaju na bohoslužby; podľa počtu sv. prijímaní a sv. spovedi.
Záver: opäť zdôrazňujem, týmto mojim pohľadom na súčastné pastoračné problémy som nechcel znížiť význam a postavenie sviatostnej pastorácie a ani namáhavú a obetavú službu duchovných pastierov. Chcel som iba poukázať na potreby rovnováhy medzi sviatosťou a mimosviatostnou pastoráciou. Tradičnú pastoráciu nie je potrebne odsúdiť, ale obohatiť o nove prvky, aby sa stala účinnejšou. Pôjde skôr o postupný prechod od nedostatočných foriem tradičnej pastorácie k novším formám, aké si vyžaduje súčasná doba.
Profesor Pastorálnej teológie Jozef Vrablec uvádza porovnanie medzi tradičnou pastoráciou a novou pastoráciou pre dnešné časy, ako ju učia najnovšie cirkevné dokumenty.
Pod tradičnou pastoráciou rozumieme
a) Individualistická : zameriava sa len na spásu vlastnej duše
b) Klerikálna: takmer cela pastoračná aktivita sa sústreďuje na klerikoch
c) Korektívna: časť katechizmu o sviatostiach sa chápe iba ako pomoc pri praktizovaní morálky a prikázaní
d) Vyčkávajúca: zostava vo vnútri kostola, kým ju niekto vyhľadá a nájde
e) Šovinistická: zameriava sa na boj proti iným vierovyznaniam
Nová pastorácia ma mat tieto vlastnosti
a) Komunitárna: má sa zameriavať aj na celok, na celé spoločenstvo bratov a sestier
b) Konlaická: má rátať aj s pastoračnou činnosťou laikov
c) Konstruktivna: namiesto strohého moralizovania predpisovania a prikazovania má prebúdzať človeka pre Božie kráľovstvo, pre príchod Krista, pre stretnutie s Kristom, aby z toho vyplynula morálka človeka nie ako nanútená, ale ako potrebná pre život človeka
d) Misionárska: má sa zameriavať na ohlasovanie evanjelia všetkým ľuďom, čiže hľadať lúdi aj mimo kostola
e) Ekumenická: má sa snažiť o vytváranie jednoty a prekonávanie nesvornosti a rozdielov.