Apoštolové prosili Pána:
"Dej nám více víry!"
Lk 17,5-10
Apoštoli povedali Pánovi: „Daj nám väčšiu vieru!“ – Prosba, ktorá nám pripomína inú prosbu jedného z učeníkov: „Nauč nás modliť sa!“ (Lk 11,1, viď 17. nedeľa cez rok C).
Niekoľko kapitol po „Nauč nás modliť sa!“ nasleduje prosba „Daj nám väčšiu vieru!“ To znamená, že učeníci už začínajú čosi chápať… Modlitba, ktorou Pán odpovedal na prvú prosbu totiž orientuje ich pozornosť z „ja“ na Božie Ty („posväť sa meno tvoje , … kráľovstvo tvoje , …vôľa tvoja …).
Prosba „ Daj nám väčšiu vieru! “, sa môže zrodiť iba z pohľadu upretého na Ty – na Boha a nie na „ja“, ktoré by prosilo: „daj nám silu, daj nám vytrvalosť, daj nám zdravie, daj nám, aby sa nám darilo…
Viera nie je súbor náboženských vedomostí a informácií, ale predovšetkým vzťah. Prosba „Daj nám väčšiu vieru!“ , vyslovuje túžbu po vzťahu s Bohom, po živote s ním. Iba tento vzťah totiž dáva zmysel každej činnosti, i tej najmenšej (trebárs ako horčičné zrnko ). I tá najmenšia skutočnosť, ak je prežívaná v tomto vzťahu, je z nadprirodzenej perspektívy nesmierne veľká (napríklad ako presádzanie morušových stromov do mora ).
Ak v tom, čo robím a prežívam, chýba spojenie s Pánom, som neužitočný sluha , hoci aj driem od svitu do mrku. Ale ak žijem v spojení s ním, aj pre mňa platí: „Už vás nenazývam sluhami, lebo sluha nevie čo robí jeho Pán. Nazval som vás priateľmi…“ (Jn 15,15).
27.
neděle v mezidobí
EVANGELIUM
Lk 17,5-10
Apoštolové prosili Pána: "Dej nám více víry!" Pán řekl: "Kdybyste měli víru jako hořčičné zrnko a řekli této moruši: 'Vyrvi se i s kořeny a přesaď se do moře!', poslechla by vás.
Když někdo z vás má služebníka, a ten orá nebo pase, řekne mu snad, až se vrátí z pole: 'Hned pojď a sedni si ke stolu'? Spíše mu přece řekne: 'Připrav mi večeři, přepásej se a obsluhuj mě, dokud se nenajím a nenapiji. Potom můžeš jíst a pít ty.' Děkuje snad tomu služebníkovi, že udělal, co mu bylo přikázáno?
Tak i vy, až uděláte všechno, co vám bylo přikázáno, řekněte: 'Jsme jenom služebníci. Udělali jsme, co jsme byli povinni udělat.' "
O knihe prianí a sťažností a o viere
kedysi visel v obchodoch zošit, na ktorom bol nápis „Kniha prianí a sťažností“. Zákazník tam mohol napísať svoj názor na obsluhu alebo svoje (prevažne negatívne) skúsenosti s nakupovaním v tom-ktorom obchode. Stávalo sa, že zákazníci sa sťažovali na personál, na predavačov, ktorí nie vždy vyhoveli podľa priania. Sťažnosť si potom zrejme prečítal vedúci, ktorý potom s tým mohol urobiť patričný poriadok.
V istom zmysle slova sa aj dnešné prvé čítanie podobá na takú knihu prianí a sťažností. Prorok Habakuk sa sťažuje, že mu Boh akosi neodpovedá na jeho prosby a modlitby. Izrael sa nachádza v nebezpečenstve vpádu Chaldejcov, no Boh akosi mlčí. Rozdiel je však v tom, že prorok sa nesťažuje niekomu inému – ako sa hovorí, tretím osobám - ale priamo Bohu.
Nie je to pritom výčitka povedaná v hneve. Keby sme si prečítali celú 1. a 2. kapitolu, z ktorých sme mali dnes len úryvok, tak zistíme, že napriek tej sťažnosti a napriek nebezpečenstvu prorok stále považuje Boha za toho, ktorý chce svojmu ľudu dobre. Neobviňuje ho, odovzdane nesie svoj kríž, dokonca chápe, že Boh nezasahuje, a pozorne a s úctou sleduje, čo mu Boh odpovie. A Boh sa naozaj ozýva. Káže prorokovi, aby napísal všetko, čo bude počuť. Prorok teda napísal a boli to slová, ktoré ho zrejme potešili: „Zahynie ten, kto nemá dušu priamu, ale spravodlivý bude žiť zo svojej viery.“ V preklade to znamená, že ten, kto dáva priestor Bohu vo svojom živote, kto je mu verný, aj keď sa neozýva, nemusí sa báť, Boh si ho ochráni.
Vernosť Bohu však nebýva vždy ľahká. Stáva sa, že o tú svoju vieru musíme bojovať, niekedy veľmi ťažko. Apoštoli tiež o ňu prosili, ako sme počuli v evanjeliu. Asi cítili, že ju stále nemajú, možno boli z toho aj sklamaní, že toľko chodia s Ježišom, počúvajú ho, ale akosi tá viera nerastie. Možno to býva aj u nás podobne. Chodíme do kostola, modlievame sa, ale tá naša viera akosi nerastie. Vtedy nám prichádza na pomoc Ježišovo podobenstvo o horčičnom zrnku. Toto zrnko je veľmi malé, najmenšie zo všetkých. Keď ho človek zasadí, nejaký čas trvá, kým začne rásť. A aj keď začne rásť, najprv rastie smerom do zeme, najprv si vytvorí korene, až potom ide von. Tak je to aj s našou vierou. Aj keď možno necítime nejaké zmeny v sebe, necítime hmatateľne, žeby v nás viera rástla, ona tam predsa je. A ak zostaneme stále verní Bohu, napriek všetkému, tá viera je schopná sa zrazu prejaviť ako veľký strom s dobrými koreňmi, ktorý je ťažko vytrhnúť.
Jednej noci vypukol v dome požiar. Plamene už šľahali aj z okien. Rodičia a deti rýchlo vybehli von. Prestrašení sa dívali na ohnivé divadlo. Zrazu zbadali, že najmladšie z detí, päťročný syn, nie je medzi nimi. Keď utekali z domu, naľakal sa dymu a plameňov a uviazol vnútri. Všetci sa dívajú jeden na druhého, nevedia, čo robiť, cez plamene sa nedá dostať dovnútra. Zrazu sa na poschodí otvorilo okno a v ňom chlapec volá o pomoc. Otec ho zazrel a kričí: „Skoč!“ Dieťa vidí iba dym a plamene. Ale počuje otcov hlas a odpovedá: „Ocko, nevidím ťa, kde si!“ Otec mu však zavolá: „Ale ja ťa vidím, to stačí, len skoč!“ Chlapec zoskočil a ocitol sa celý a zdravý v náručí otcovom, ktorý ho bezpečne zachytil.
Niekedy aj my vidíme v živote – obrazne povedané – len dym a prekážky. Ale Boh nás uisťuje: „Len ver, ja ťa vidím a bezpečne ťa zachytím.“ Vernosť Bohu sa vypláca. Kto mu uverí, ocitne sa v jeho bezpečnej ruke. Nechajme mu teda priestor vo svojom živote, verme mu, aj napriek tomu, že naša viera je slabá a malá ako horčičné zrnko. Amen.
http://www.knazi.sk/homilie/cezrok/27C.html
PŘÍMLUVY – VŠEOBECNÁ MODLITBA VĚŘÍCÍCH
27. neděle v mezidobí C
Jsme jenom služebníci a v tuto chvíli máme povinnost modlit se za všechny lidi. Náš Pán nás ale nazval svými přáteli, a proto můžeme prosit s důvěrou. Říkejme společně:
Pane, smiluj se. (Lk 17,10; Jan 15,15)
• Pamatuj, Pane, na všechny, kdo v tebe věří: dej jim odvahu, sílu, lásku a rozvážnost. (2 Tim 1,7)
• Pamatuj na svůj lid a daruj nová povolání k manželství, kněžství a řeholnímu životu.
• Pamatuj na země, v kterých vládne násilí a bezpráví, a na oblasti, které jsou zpustošeny. (Hab 1,2)
• Pamatuj na ty, kdo jsou ve své práci vyčerpáni a ztrácejí síly a nadšení.
• Pamatuj na rodiny a lidská společenství, v nichž panují hádky, nesvornost a nejednota. (Hab 1,3)
• Pamatuj na ty, jejichž manželství nebo přátelství se rozpadlo.
• Pamatuj na ty, kdo se cítí být tebou i lidmi opuštěni. (Hab 1,1-2)
• Pamatuj na lidi, kteří dlouho čekají na tvou pomoc a posilni jejich naději. (Hab 2,2-4)
• Rozpomeň se na ty, kteří trpí pocitem, že neslyšíš jejich prosby. (Hab 1,1-2)
• Pamatuj na zotročené a pokoř ty, kdo jim upírají svobodu. (Lk 17,7-10)
• Pamatuj na těžce nemocné a postižené: potěš je, podepři a podle své vůle jim navrať zdraví.
• Pamatuj na našeho biskupa N., na našeho kněze N. (na naše kněze N.,N.) a na nás všechny a posilni naši víru. (Lk 17,5)
Pane, prosili jsme tě za současný svět, v němž je mnoho utrpení a nouze, neboť jen v tobě je naše budoucnost. Ty žiješ a vládneš po všechny věky věků. Amen.
http://brevnov.cz/soubory/primluvy/nedelni/mezidobiC/priml_Cnm27.pdf